Wildlifephotobrothers

Fotografovanie vs. malé deti

09.12.2013

Ak ste sa začali venovať fotografovaniu skôr, ako ste si založili rodinu, môžete podobne ako ja na svojej fotografickej ceste riešiť jednu z dôležitých dilém. Fotografovaniu prírody som sa začal venovať skôr, ako sa mi narodili moje krásne deťúrence. Kto má malé deti, ľahko to pochopí, kto ešte nie, môže sa dobre pripraviť. Narodenie nového člena rodiny je úžasný medzník plný radosti a očakávania. No nebudeme si tu zahmlievať skutočnosť. Okrem príjemných chvíľ to stojí tiež veľa obety, sebazaprenia a námahy.


Kto má deti, ten vie svoje o efektívnom využívaní času, a to obzvlášť pri individuálnych záľubách. Pre všeobecné blaho a rodinný pokoj často brávam so sebou na fotografovanie i môj „support“ tím. Terezkine začiatky so statívom pri fotografovaní vstavača purpurového. Vtedy mala 1,5 roka.

 

Po pár mesiacoch od narodenia prvorodenej dcéry som si začal uvedomovať, že tie jednoducho plánované chvíle strávené vonku s foťákom sú preč. Úplne sa zmenil beh všetkých našich dní. Do nášho života však priniesla niečo, čo by som nikdy nechcel stratiť, no čas na hobby sa akosi vytratil. A to nehovorím o tom, keď prišiel na svet náš ďalší poklad. Vzdávať sa mojej záľuby mi prišlo zaťažko. Preto som bol nútený zamyslieť sa, ako by sa to dalo skĺbiť, aby aj CF karta bola sýta a aj rodina celá. Tak som si povedal, budem ich brávať so sebou. Keď mala dcéra asi 3 mesiace, mamina si potrebovala oddýchnuť. Z môjho fotografického plánu by nebolo nič, keby som sa trochu nezaprel. Zbalil som kočiar, fototechniku a hybaj do terénu. Terezka po ceste zaspala, takže keď sme dorazili na miesto, nechala mi 1,5-hodinový priestor, aby som sa vybláznil. Na fotografovanie vrzúnika to bol relatívne dostatočný čas. Po hodine a pol sme už spolu fotili lišaja pupencového.


Dcéra pokojne spinkala v kočiari za mojim chrbtom a ja som sa mohol oddávať fotografovaniu vrzúnika.


Po prebudení mi trojmesačná „asistentka“ pomáhala z kočiaru komponovať fotografie lišaja pupencového.

 

Odvtedy často brávam môj zvyšok rodiny so sebou a vzniklo takto veľa pre mňa pekných záberov. Viem, pre ,,profi“ fotografov to asi nie je ideál, ale pre mňa je rodina to najcennejšie, čo mám. Preto sa mi zdá dôležitejšie skĺbiť rodinu s fotografovaním ako hľadať možnosť ubziknúť a doniesť perfektný záber. Koniec koncov možno práve záber v takýchto podmienkach má väčšiu hodnotu, minimálne pre mňa. Na druhej strane je tiež dôležité budovať  harmonický vzťah s partnerom. Takto je možné získať tolerantnú a chápavú manželku, ktorá vie vytvoriť priestor aj na samostatné fotografovanie. Ja to šťastie mám :-). Zosúladiť rodinu a fotografovanie je náročná výzva, ale dá sa to, len treba chcieť. Tak ako všetko dobré si v živote vyžaduje určitú námahu a obetu, tak to platí aj tu. Treba často zvoliť kompromisy. U mňa je správna skúška správnosti, že na moje hobby nikto z rodiny nie je zatiaľ alergický, aj keď na druhej strane už do prírody nechodím fotiť 2x do týždňa.

A len tak na margo. Výhoda makrofotografa je aj to, že nemusí často jazdiť hlboko do divočiny. Svoje námety nájde aj s kočiarom v prístupných parkoch či záhradách.


Aký otec taký syn


Druhou alternatívou ako efektívne využiť čas s rodinou a venovať sa aj fotografovaniu je zasvätiť do fotografovania aj ostatných členov. Manželku sa mi zatiaľ nepodarilo nadchnúť natoľko, že by začala fotografovať, no s deťmi je to úplne ináč. Deti kopírujú svojich rodičov a ak v nich vidíme, že z nich budú raz naši nasledovníci, tak ich treba brať so sebou hneď ako sa to dá. Ako som už vyššie spomínal, dcéra Terezka mala prakticky už od narodenia možnosť sledovať fotografickú prácu. Máme doma malý kompakt, ktorý sa stal v Terezkiných dvoch rokoch jej hlavným fotografickým telom. Pri deťoch mojich kamarátov som si všimol, že mnohí rodičia sú hákliví, keď ich deti používajú techniku. My sme mali s Terezkou presné pravidlá, ktoré keď porušila, foťák jej bol odobratý. Inak sme jej nebránili v používaní, a to malo blahý vplyv.

Zo začiatku ju bavilo si fotografie len pozerať. Po čase však chcela aj ona vytvárať svoje prvé zábery ako jej otec. Abstraktných motívov (detailov obrusu či pokožky na rukách, pohľadov z detskej perspektívy) bolo neúrekom a rada sa nimi chválila. Postupom času sa však jej kompozičné cítenie zlepšuje. Výsledkom je, na jej vek (3 roky), pekná fotografia jašterice, ktorú sme spolu zdokumentovali minulú jar. Ja so svojim fotoaparátom, ona zase so svojim. Ničomu ju slovne neučím, učí sa len z toho, čo vidí.



Prvá vážnejšia Terezkina "wildlifovka" v jej troch rokoch. Podotýkam, že som jej vôbec nepomáhal. Fotil som si to isté po svojom :-).



Na porovnanie môj výstup. V porovnaní fototechniky a vekov, tak nie je až taký rozdiel, nie? :-) Canon 40D, Canon EF 100mm f/2.8L macro IS USM vs. Canon ixus 100 IS.

 

Pomaly by som ju mal začať priúčať aj postprocessingu, ktorému už trochu privoniava. Najviac sa jej páči, keď môže na tablete perom vykresliť masku vo vrstve. Ale to už bude iná kapitola :-). Takže kedy je ten správny vek na učenie detí fotografovať? Keď ho dokážu samostatne držať v ruke a nehodia ho svojvoľne o zem. Už len čakám, kedy náš Ondrejko zoberie Terezkinu techniku a bude nasledovať jej príklad. No oveľa dôležitejšou výzvou pre mňa je, aby som ich naučil dobrému a zdravému vzťahu k našej prírode. Aby nemali strach z toho, čo v nej žije a rastie, aby vedeli, že žijú len dobré zvieratká a neexistuje zlý vlk, že ježko jabĺčka na chrbte nenosí a ani netopier sa nezakutre do vlasov. A čo je najdôležitejšie, aby mali k prírode úctu a lásku a vedeli, že od nej je človek závislý a nie ona od neho.

Verím, že túto druhú časť článku neberiete ako chválenia otca svojimi deťmi. Mojim zámerom bolo pomôcť a inšpirovať aj vás fotografov, ktorí sa snažíte skĺbiť rodinu s fotografovaním. Dúfam, že sa mi to aspoň z časti podarilo.

Možno ste sa už viacerí stretli s podobnou životnou situáciou. Ak chcete, podeľte sa s ňou tu v komentároch. Môže to byť pre nás ostatných inšpiráciou i povzbudením. Prajem veľa trpezlivosti a zhovievavosti pri riešení podobných situácií.

 

Pozn. autora: Originál článok si môžete prečítať na ephoto.sk

Autor: Matej Žiak

 

Komentáre (0)
Späť na články