Wildlifephotobrothers

Putovanie za hlucháňmi

19.12.2010

        Zvláštny nepokoj sa ma zmocňuje každú jar a na jeseň. Na jeseň je to kvôli jelenej ruji, ale jar v sebe skrýva čosi iné, možno ešte vzrušujúcejšie. Už roky sa vydávame začiatkom apríla do kopcov odľahlých lokalít, aby sme v skrytosti mohli sledovať tok tajuplného lesného tvora - hlucháňa.  Nie však každú jar sa nám podarí počuť jeho tiché  trojveršie  a zazrieť,  ako  pritom hrdo rozťahuje svoj  vejár...






         Kráčali sme už  dobré 2 hodiny celí upotení, chrbty nám oťažievali  pod veľkými batohmi, ale túžba za poznaním nás neochvejne viedla vpred. Popoludní sme konečne dorazili na plánovanú lokalitu. Ťažké batohy sme skryli pod starý, až po samú zem zavetvený smrek a nedočkavo sme sa náhlili obzrieť tokanisko.  Všade prítomné kôpky trusu nasvedčovali, že aj tento rok sa tu hluchánia pospolitosť združuje. Tokaniskám sú spravidla  z roka na rok verné, ale môžu  sa aj presunúť o niekoľko stoviek metrov.  Do večerného "zábrku "  nám ostávali  ešte asi 4 hodiny. Preto sme sa zatiaľ venovali hľadaniu vhodného miesta na prenocovanie. Skoro všade ležala  ešte hrubá vrstva tvrdého snehu. Len zopár južne exponovaných lúčok už okopnelo. Keď sme ráno vyrážali o snehu ani nechyrovali, v kotlinách sa už načisto roztopil. Na tokaniská chodievame väčšinou už začiatkom apríla, vtedy sú na ňom sliepky len vzácne prítomné, objavujú sa  až okolo 20 apríla. Po tom termíne je potrebné zachovať na tokaniskách čo najväčší pokoj, aby úspešne prebiehala reprodukcia.

 
         Konečne sme sa  všetci traja uzhodli, že prenocujeme na malej lúčke, kde miestami už vytŕčala suchá tráva. Ako sa slnko začalo skláňať k obzoru, citeľne sa ochladzovalo. Batohy so spacákmi a jedlom sme nechali na mieste a  pobrali sme sa k starému smreku, kde pred rokom tokal „náš“ kohút. Príliš sme sa nepribližovali, aby sme si ho nechtiac nezradili. Zahradovať kohúta predsa započujeme aj na vzdialenosť 80 - 100m. Zablikali prvé hviezdy keď  k nám doľahol vzdialený rachot hlucháních krídel.“ Dobre je! Kohút zahradoval, môžeme sa teda potichu pobrať na naše „nocovisko“.

 
         Milujem tie chvíle, keď ležím  na chrbte v teplom spacáku a sledujem hviezdnatú noc nad hlavou. Človek sa vtedy stáva súčasťou prírody a úplne zabúda, že tam niekde dole, je iný svet. Svet pretechnizovaný, virtuálny, plný čísel, účtov, počítačov, konzumu a neviem čoho všetkého ešte. Skrátka svet, ktorý si sami okolo seba vytvárame. A práve tu,  vysoko v horách v  nekonečnej harmónii prírodných síl mi pripadá tamten svet vzdialenejší, akoby som patril sem...

        Vo chvíli, keď dospievali posledné drozdy kolohrivé a  tykotanie červienky sa už ozvalo len kde - tu, nieslo sa prastarou horou nám už dobre známe gu-gu gu-gu. To pôtik kapcavý spieval pieseň svojej vyvolenej a lákal ju k vyhliadnutej dutine.  O  nejakú chvíľu  na scénu nastúpil samček myšiarky ušatej. Bol som trocha prekvapený, nikdy predtým som ju v nadmorskej výške 1300 m n. m. nepozoroval. Ozýval sa svojím dutým, nie príliš silným hu... hu.... A po chvíli  začal  predvádzať nádherné divadlo. Lietal nad lúkou, kde sme spali a z času na čas jeho nehlučný let vystriedalo hlasné, niekoľko násobné plesknutie krídlami. Tok myšiarok zjavne vrcholil. Po chvíli utíchli, ale húkanie pôtikov sa k nám nieslo stále z troch smerov. V horách vždy spím ako „myš pod chrastím“. Uši aj počas spánku sú stále bdelé  a zobudím sa ja na najmenší šramot, no napriek tomu som  ráno oddýchnutý. Príroda ma už za tie roky vytrénovala.  Teraz som však zaspal veľmi tuho.  Snívalo sa mi o medvedici s medvieďaťom, ako  prehľadávajú okopnené miesta a kŕmia sa  brusnicami, ktoré sú tu od jesene zamrznuté.  Odrazu precitám. Zobúdzam sa na ohromný chlad. Mráz citeľne prituhol! Na spacáku mám tenkú vrstvičku ľadu. Pokúšam sa znovu zaspať, no neide to. Zima sa mi už načisto predrala do spacáku.  Vedel som, že to príde. Druhý spacák som si  zabudol pri balení a v tejto „dečke“, ako ho nazvali chalani, sa v mraze spať nedá. Ruky dávam pod seba, bruchom sa otočím k zemi a hlavu úplne vopchám do spacáku. Dýchaním si naakumulujem aspoň trocha tepla. Asi po pol  hodinke som však tam, kde predtým. Keď  už je mráz neznesiteľný, hamba - nehamba poprosím Janyho, aby mi  aspoň na hodinku požičal jeho super spacák do  -18 °C. Brat sa so mnou  ochotne vymení. Chvíľu sa ešte rozprávame o medvedici z môjho sna a potom  zaspíme.  
       Prešla asi hodina keď znovu precitám, pozriem na hodinky 2:00 najvyšší čas! Vstávame, obliekame sa a potichu po svite mesiaca vyrážame za naším hlucháňom. Postupujeme veľmi pomaly,  zmrznutý sneh vrždí pod nohami. Keď prídeme na miesto, kde sme večer čakali na zábrk, zostávame stáť...   
       Obloha nad východným horizontom ľahučko bledne, no hluchánie klipkanie stále nepočuť. Prikladám si ruky za ušnice, napínam sluch ako viem, no stále nič. Po hodine začujem kvorkanie samčeka sluky, ale hluchánia pieseň  sa neozýva. A neozvala sa ani vtedy, keď sa už horou nieslo veselé vítanie rána drozdami, červienkami a krivonosmi. Ideme  teda skontrolovať hradovací strom. „Muselo ho predsa v noci niečo poplašiť .“ Vŕta mi hlavou. A vzápätí je záhada vyriešená! Pravidelné diery v snehu pod smrekom zanechal medveď, ako sa prebáral  cez zamrznutú škrupinu na povrchu. Tak maco nám kohúta poplašil ! Skúmame stopy bližšie. Idú od jedného smreku k druhému a práve na miestach, kde sú kôpky hluchánieho trusu je sneh vždy rozhrabaný. Až teraz si všimneme, že vo veľkých odtlačkoch stôp sú nejasne otlačené malé stopy medvieďaťa... „Juro! Však to je tá medvedica z tvojho sna
“ , vraví Jany.  „Možno,“ s úsmevom dodávam. Keď  ďalej sledujeme jej stopovú dráhu zistíme, že prechádzali  aj neďaleko nášho nocoviska. Tak predsa, že by to bola tá z môjho sna?...



 

         Rok prebehol ako voda a s nástupom jari prišiel zas ten zvláštny nepokoj, plný očakávania a výziev. Už tradičná trojka sme sa stretli na dohodnutom mieste.  Kohúta obmrkol pred nami kamarát, hradoval o 300m ďalej ako minulý rok. Martin bol na lokalite už o deň skôr, ako my a  všetko dobre odsledoval. Preto sme ani na večerný zábrk nešli. Ráno sme potichučky kráčali tmou k nášmu starému známemu. „Sme tu,“ pošepky hovorí Martin. Pozerám na hodinky 3:00 každú chvíľu by mal začať klipkať. V hore však panuje akási zvláštna atmosféra. Už ani hviezdy nevidieť,  ešte pred chvíľkou blikotali cez kulisy prastarých stromov. V tom sa zablysne a na pár sekúnd vidíme celý interiér lesa. Ostávame všetci bez slova. Ohromný rachot zaburáca horou. Všetci máme asi rovnaké obavy. A znovu sa  zablysne a rachot sa zopakuje. V tichu, ktoré potom nastalo počujem zaplieskanie krídel  a nad hlavami sa nám mihne hluchánia silueta. Zároveň začínajú padať ťažké kvapky. O chvíľu sa v hore rozbesnie strašná búrka , blesky a hromy plieskajú každú chvíľu. Utekáme k miestu, kde sme nechali rozložené spacáky. Schováme sa do starého porastu pod husto zavetvený smrek a sme pripravení čakať do rána. Inšie nám ani nezostáva. Po hodine búrka ustáva, ale kvapky stále cupotajú na celty. Ráno nás privítalo východom slnka, ale cupot kvapiek stále nasvedčuje nočnej dráme. Nespomínam si už či to bol Martina alebo Jany, kto prvý poznamenal, že už vlastne neprší len kvapká zo stromov... Na lúke sme sa osušili a teraz už smelo spomínali na nočnú búrku. Veru, vtedy nám nebolo všetko jedno.  Vraveli sme si, že iste stará medvedica nám tieto miesta zakliala...

      S novou jarou prišli nové výzvy.  Za hlucháňmi som však chodil do iného pohoria. Osud mi prial a  dostal som služobnú úlohu podieľať sa  na projekte mapovania kurovitých vtákov. Pustil som sa do práce s obrovským nadšením. Skontroloval som viacero lokalít a práve tu vznikli aj moje najkvalitnejšie zábery, ktoré ilustrujú toto rozprávanie. Pochopiteľne, nie všetky sú autentické s príbehom.










Autor: Juraj Žiak

Komentáre (11)
Späť na články