Wildlifephotobrothers

Za bielou volavkou

25.10.2010

        Pri každom došľapnutí uvoľním z dna stovky bubliniek, ktoré na hladine prasknú a zanechajú páchnuci  závan hniloby. Snažím sa čo najpomalšie postupovať ďalej. Jeden neopatrný pohyb môže zmariť cieľ. Vychádzajúce slnko zapálilo hladinu do zlata. Piskľavý bzukot komárov sa mi zlieva s neutíchajúcim vtáčím koncertom. To všetko vnímam v skrytosti sluchom a úzkym priezorom v hľadáčiku fotoaparátu...

       
Pre mnohých fotografov  z “ hôr“ južné Slovensko asi nebude lákavá krajina. Keď tadiaľ prechádzate, nevidíte nič len polia, polia a polia... Cesty sú tam lemované  alejami starých jabloní.  Za rozsiahlymi agrocenózami  sa črtajú agátové a topoľové lesy. Všade kde sa pozriete, nekonečná rovina -  parcely kukurice, pšenice a kdejakých poľnohospodárskych plodín. To všetko na prvý pohľad pôsobí veľmi monotónne. Ono to asi pre fotografov krajiny aj monotónnym ostane. Čo ale na vás urobí dojem, sú zakvitnuté slnečnicové lány a ľudia. Týchto srdečných a pohostinných ľudí si rýchlo obľúbite. My sme sa však vydali hľadať niečo iné. Skúste si na chvíľu zájsť k niektorému z jazierok alebo zavlažovaciemu kanálu, o ktoré tu vôbec  nie je núdza...


         Volavka popolavá (Ardea cinerea)

        S bratom Janym  sme sa rozhodli vyfotografovať  volavku bielu. No a kde inde ako na juhu Slovenska. Florida, kde chodia mnohí fotografi volaviek nás neláka, chceme predsa čo najlepšie spoznať našu - slovenskú prírodu. Veľa skúseností sme s touto volavkou nemali, ale tušili sme, že na juhu o ne nebude núdza.  A skutočne, objavili sme ju! Navyše na lokalite ktorá je pre fotografovanie vtáctva veľmi vhodná. Jazero  je  tu plytké a práve to sme potrebovali. Všetko nasvedčovalo úspešnému fotolovu. No po prvom stretnutí sme z jej plachosti ostali sklamaní. Tri volavky pokojne sedeli v strede jazera, ale hneď ako nás spozorovali odleteli. Bolo medzi nami dobrých 100 metrov! Ak ich chceme objektívom „dotiahnuť“, budeme sa musieť dostať oveľa -oveľa bližšie...

Volavka biela (Egretta alba)
            Plávajúci kryt - fotovor


        Ráno sme sa za tmy dostali k jazeru. Všade bolo ticho. Čo najrýchlejšie skladáme náš plávajúci kryt, ktorý sme po včerajšej skúsenosti dôsledne zamaskovali okolitými rastlinami. Navliekam na seba neoprénové rybárske čižmy a pomaly vchádzam do neznámej vody. Jany mi z brehu podáva fototechniku. Opatrne ju umiestnim na plavák a skúšam stabilitu. Zdá sa, že je to bezpečné. „Drž sa krajom!“ polohlasne zakričí Jany. Ja však už vnímam  zvláštny pocit pohybu po dne jazera. Pripadám si ako kozmonaut. Vzduchom nadnášané čižmy ma tesne obopínajú okolo tela. Ruky mám po stranách voľne položené na fotovore, a tak to celé tlačím po hladine. Zvrchu som krytý maskovaním. Priestor predo mnou sledujem cez malý priezor v maskovacej sieti. Všade cítiť odporný smrad hnijúceho bahna. Voda mi zviera prsia. Začínam si byť neistý. Pocítim chlad pod pazuchami. Trochu vody asi pretieklo cez okraj čižiem. Tadiaľto to nepôjde! Snažím sa dostať bližšie k brehu. Je tam bahno. Nohy sa vnárajú a sťažujú pohyb. Obávam sa, aby som neprevrhol techniku. Po chvíli dno spevnie, aj voda je tu plytšia. Uf! Vydýchnem si a som prichystaný čakať...

Lyska čierna (Fulica atra)

         Potápka chochlatá (Podiceps cristatus)

        Keď sa prvé lúče dotkli hladiny, začali sa na jazere sústreďovať vtáky. Cez hľadáčik zrkadlovky sledujem cirkus okolo mňa. Lysky sa stále hašteria, potom sa rozbehnú po hladine, aby vzlietli, no vzápätí sú zase späť. Kúsok ďalej je rodinka potápky chochlatej. Mláďatá sú už dosť veľké, ale rodičia im stále nosia potravu. Labuť sa mocnými rozmachmi krídel  odlepí od hladiny. Za chrbtom začujem ostré tííííííít. Rybárik pristál kúsok nad mojou hlavou. Kvôli maskovaniu však nič nevidím. „Tííííííít,“ a už ho vidím! Rybárik preletí popred objektív ako šíp. Vzadu na bahnitom ostrovčeku pochodujú na dlhých nôžkach kalužiaky a kulíky, kúsok ďalej ako socha stojí volavka popolavá.

 Labuť hrbozobá (Cygnus olor)

Kalužiak močiarny (Tringa glareola)

Kalužiak močiarny (Tringa glareola)

Volavka popolavá (Ardea cinerea)

            Volavka popolavá (Ardea cinerea)

        Ale kde je ona? Žeby dnes nepriletela? Zo zamyslenia ma vyruší mávanie akýchsi krídel. Nedýcham. Pár metrov predo mnou do vody dosadla volavka biela. Stojí nehybne a hrdo. Voda jej siahala kúsok po hruď a biela farba jej peria oslnivo žiarila. Naozaj vznešený vták! Snažím sa exponovať. Nejde to, ruky sa mi trasú od vzrušenia. Konečne prestala sledovať okolie a začala loviť. Ruky začínajú poslúchať. Ozýva sa cvakanie spúšte. Vôbec jej to neprekáža. Prechádza sa popred môj kryt ako kráľovná. Čas pre mňa prestal existovať. Vnímam jej sústredený pohľad lovca a snažím sa to čo najlepšie zachytiť. Pomaly sa posúvam bližšie. Spozornela, uvedomujem si, že teraz sa nesmiem ani pohnúť, no napriek tomu odlieta. Nevadí, veď pózovala dosť dlho.

Volavka biela (Egretta alba)

Volavka biela (Egretta alba)

Volavka biela (Egretta alba)

Volavka biela (Egretta alba)

Volavka biela (Egretta alba)

          Volavka biela (Egretta alba)

        Na jazere sme strávili ešte dva dni. Vždy je čo zlepšovať a asi žiaden fotograf nikdy nebude dosť spokojný. Keď si spätne pozerám zábery, čo sme vtedy urobili, napadajú ma slová jedného českého fotografa. „Dobre vyfotená volavka je lepšia ako ženská.“:)  Neviem...  Ale čo viem teraz už s istotou je, že južné Slovensko nie je vôbec  monotónne!


Autor: Juraj Žiak

Komentáre (5)
Späť na články